Pico de Orizaba pustil

Ta to neni mozne, co sa tu deje. Nadherne veci.
Este jedna prihodka z Puebly. Siel som na vypadovku, a tam dvaja pubertaci, s harmonikou a klobucikom. Tak napad, ze pozicte mi harmoniku, ja kus zaspievam a zahram, a co nam kto hodi, tak to bude ich. Presviacal som ich, ale marne. Trubky. Taka ``a dze idzes helenko helenko´´ v pueble by urcite zaujala. Ale oni ne. no nevadi.
V CD.Serdan som sa pytal ako sa ide na Pico, tak mi radili rozne, aj mi sprievodcov nukali, ale ne ne, ze vraj 20 km je na chatku pod Picom, tak ze sa prejdem, aspon pre aklimatizaciu, a ako som siel na vypadovku, chlapik s dvoma chalanmi sa pyta, ze ci idem hore, ze chce ist so synami tiez hore, spravit si nejake fotky s kopcom v pozadi, ci sa nechcem zviest, len ze si skoci po kameru. Take hodne divne mi to pripadalo, ze ci si namiesto po kameru neide po bandu ostrych chlapikov, tak som radsej siel dalej. Ale chlapik ma dobehol, v aute len chalani, v ruke kamera, tak ze ideme. A fasa, zobral ma az hore, riadna streka, mal obrovskeho pickupa, 6valec, 3,6 litra, ale na pol ceste mu uz zadok nezaberal, tak so starsim chalanom podho dozadu, robit zavazie, a zase na korbe, jak na sajdke, naklanacky, vyklanacky, a uz sa zacalo ochladzovat, vzduch vonal inac, zrazu vela divnej travy, take obrovske trsy, borovice, a sli sme az hore, chcel vyjst az na Sierra negra, kde je teleskop, najlepsi a najvacsi na svete, Teleskopio milimetrico, ale zabranil nam v tom strazca, tak smola, ale vysadil ma na odbocke k utulni, a uz tam sa mi tazko dychalo. Tak som sa konecne naobedoval, bolo asi tri poobede, ciga ( ktoru som neskor olutoval, ale ked primar vravel, ze to posuva disociacnu krivku kyslika tym spravnym smerom) a davah hore. Ta chatka nevyzerala byt daleko, ale bola vysoko, nevladal som dychat, 20 krokov a pauza, hnusne rychle dychanie, cesta zaprasena, nohy v sandalkach ako stary mexikanec, cierne, robil som pauzy ako nosic, 17 kilo rupsak plus 5 litrova bandaska s vodou v rukach, brutal. Tri hodiny. Poslednych 50 metrov som siel asi 15 minut. Nevladal som. Kazdy pohyb zrazu strasne vycerpava, treba sa vydychat, aspon minutku, nech sa srdce skludni, a zase par krokov v pohode a zase treba rychlo dychat. Chatka malicka, ale vela miesta v nej, dvere ktore sa nedali zavriet, vsade dookola bordel, gratiti byvalych navstevnikov, mala kaplna s Pannou Mariou, tak som zase nieco zajedol, pocital sprievodcu a dufal, ze zajtra najdem cestu nahor. A kedze nebolo co robit, tak uz o pol osmej som bol v spacaku, uz vtedy bola kosa, utesnoval som chatku ako som mohol, ale aj tak, kus som v noci poklepal kosu, vonku bolo minus, voda v flasi zamrzla, moj spacacik s extremom do 0 sa pochlapil, bol som este v stane a este tam bol nejaky polystirenovy plat, tak v tom vsetkom zabaleny, plus vsetko oblecenie, a nejak som sa vyspal. Akurat v noci, zrazu buchot, vsade tma, nejake svetielka sa pochate zacali pohybovat, dosli 5 ludia, zacali si uvazovat lana okolo brucha, na tie lana cepiny, nieco na mna po spanielsky rozpravali, ale ani tuk, akurat tak 5 hodin rano mohlo byt, pozrel som ktorym smerom sli a lahol si spat. cele ako jeden sen. rano o 7 budicek, do pohody, zbalil som veci, rupsak nechal v chate, na vrchnych posteliach v tme, obul botasky, vzal tasku cez plece, a podho. A zase problem s dychanim, divny podklad bol, bud piesok, ktory sa smykal a siel do topanok, alebo bolo treba poskakovat po skalach, ale to sa nedalo dlho vydrzat, par skokov a zasa cupnut, hlava do dlani a dychat o stosest, sedem osem... asi po hodine a pol som dohonil tu skupinku z rana, uistil sa ze to nie je sen, kus sme pokecali, sprievodca ich vyviezol az po chatu, 4660 m.n.m, co je podla mna pekna somarina, a rovno sli hore. a uz boli pomalicky, ale taky 50tnici, mam pocit, ze to sprievodcovia robia narocky, aspon sa nemusia trepat uplne hore. tak potom zase hore, ale som mal pocit, ze to nedam, zacal byt sneh, dalo sa donho dobre zakopavat, no dobre, tak 3 cm, takze skor to bolo poskakovanie od skaly kus skale, ale zase, uz stacilo spravit 5 krokov a uz som nemohol, a pieklo slnko, ruky a ksicht stipali, bez okuliarov, niekedy som siel so zavretymi ocami, ked bol sneh, posledne metre boli utrpenie, uz som toho mal plne zuby, ale vratit sa z poslednych sto metrov... tak som siel, hore no neviem bolo pekne, jasno, hlboky krater, pekne okruhly, vyhlady dookola, vsade nejake kuzele sopiek, ale zase, ani sa prejst, ani nic, len dychat, tak som dal cigu ( ta nedam ?), 5747 m.n.m , kus som pofotil a zacal sa smykat dole, hore opatrne, neslo moc dobre, sneh este stvrdnuty, ale nizsie, taky makksi, slo to paradne, mexikanci len cumeli, nevladali, uz zostupovali, asi y 5300 metrov, a ako pomalicky, pekne macky na nohach, cepin v hornej ruke, a krok za krokom bokom k svahu, len som tak okolo neho prefrcal, nebol az taky sklon, taky akurat, ked sa to rezbehlo, tak stacilo viac zahranit a uz som stal, neviem co by bolo keby som mal zasa chodit, kolena by mi odisli, tak som zlyzoval asi polovicku kopca, uz na konci, tvrde poskakovacky, preskakovacky kamenov, fasa fasa fasa, na chate som sa konecne poriadne napil, daco zajedol, ale vobec mi nechutilo, unaveny, pofajcil, ale konecne som mohol dychat, zrazu uz na chate bolo ako dole, a siel dole, morda, v mokrych botaskach, po prachu, myslel som ze pojde nejake auto s turistami, ale nic neslo, tak pekne este nejakych 15 km po civilizaciu, aspon som si vegetacne stupne vychutnal, nadhera, potom uz pri kukuricnych polickach ma vzala rodinku, dokopy sme v predu sedeli 5 plus rupsak, potom cez dedinky, San Martin, San Juan de los Arcos, s deduskom sme dali po cige, pokecali, staci pozdravit a kazdy sa odzdravi, nahlas a s usmevom, Buenas tardes a oni buenas tardes Guerro ( cudzinec), dvihnu ruku, usmeju sa, taky dobry pocit, ze nie som votrelec, ale ze radi niekoho stretnu. Potom z San Juan auto mi zastavilo samo, zase na korbe s paradajkami, do centra Cd. Serdan, a uz som jedol chutovky, jake bananiky som objavil, tak jak vacsi prst, malicke, sladucke, supka tenucka, tak som sadol na namestie pred kostol a jedol A zrazu pri mne tipek, dredaty, popiercingovany, a debatka, dal mi naramok, ja som mu dal repku ( snurku zo zapastia), taky skateboardista, piecingista, sa ma spytal ze kde prespim, ja ze kde pride, tak ze idem spat k nemu, paradka, ked sme prisli k domu, na dome tabulka mi casa su casa, medicina alternativa, a paradne zariadene, oni su navonok murckovia, ale doma maju pekne, s tatom sme kus pokecali , ale hlavne o vulkane, inac napravuje zlomeniny, len tak podla hmatu, a vraj ludia chodia z daleka, Chamanovi ( tak sa volal chalan, 19 rokov, 4rocne dieta v mestecku vzdialenom asi 50 km) vraj napravil zlomeninu tibie a fibuly, ked padol na boarde, taky tichy inteligentny chlap jeho otec, prisli tri sestry, tucnucka mama, vytiahol paradne bongo s spodnou stranou tiez s blanou, obrovske, s riadnym zvukom, na dvore ma stale postaveny stan, pred nim ohnisko, ze tu mozem hlavu sklonit, ta mne viac netreba, osprchoval som sa, dali sme veceru ( pikantne kurca, tortillas, fazulky), vytiahol som slivovicu, ze vraj je silna, on vytiahol kavovy liquer, dobre pitie, take slabe a sladke, ale dali sme len po jednom a sli spat. Teda este ciga, ale povedal mi, ze ten stan je jeho utociste ked je skureny a nechce sa mu ist domov, vedla stanu grafiti na stene, z ulice zvuky vecera, vona vyprazanych jedal, no jaka paradka.
Rano sme vybehli na ranajky, oni celkovo maju v trubke varit, ideme sa najest vonku, na kazdom rohu predavaju nieco dobre, tak sme dali tamal, co je kukuricna zmes, ja som si dal so zelenou salsou, robia rozne druhy aj na sladko, k tomu cokoladu, co je mlieko, maizena, a cokolada, pekne na obrubniku, na rannom slniecku, dobre ranajky.
Chcel som ist na omsu, ale kostol bol uplne plny, a ze bol velky, ozvucenie maju celkovo strasne, tak som radsej siel na stop. Dal som kavu, prvy krat oficialne v restike, ale daco strasne, dievcina mi doniesla pohar s teplou vodou, pozeram ze to co je, ale bol som ticho, a potom dosla s malou originalnou flastickou Nescafe, smotanou v prasku a cukrom. Taze taka kava.
Oj a ako idu stopy, paradne, akurat treba najst fleka v tieni, co dakedy je problem, ale zastavuju, najprv rodinka do El seco, dva deturence, jedno sedelo na opierke na ruku pre vodicka, druhe asi tak 7 mesacne mame vpredu na rukach, v pohodke, ziadne obmedzenia, rob ako myslis, je to tvoja zodpovednost, system, minimalny vplych statu a zakonov, ktore by ti mali robit dobre, ale strasne obmedzuju. Tak sme debatili, ukazali lagunu v byvalom kratere, debatky o zemetraseniach, azteckych legendach, ako sa Pico vola v aztectine, ranna hviezda, s malickou sme santili, najprv sa bala, ale potom zabral zvuk nasratych moriakov ( alebo utociacich indianov), dalsi parik ma zobral az do Jalapy, teda az sem do Cuatepecu, on sef Socialnej poistovne, ona uz neviem co, a dobry ludia, boli si po kamene, take velke prirodzne gule, ktore sa davaju na vrch stavieb, debatka o marihuane, ako je to u nas, po otazke, ci nie som policajt, tak vytiahli, z krabicky, tam ich bolo asi 6, uz ubalenych jointov, priemerny dizajn, do pohodky, nedal som si, tazsie sa keca po tom, a mam pocit ze aj stopy by sli tazsie, lepsie bez toho, pred vyberom myta speka zahodili, auto vyvetrali a sli sme dalej. A ako sa menila krajina, najprv polopust, take kaktuso palmy, kricky a potom ako sme sli na vychod, zacalo sa zeleniet, riadne listnate stromy, na ceste hmla( oblaky), pocit ako zo severneho spanielska. A ze vraj v tejto oblasti sa pestuje vela kavy, tak preco nie, v 70tych rokoch bol Cuatepec vyhlaseny za oblast s najlepsou kavou, vysadili ma v centre, oni kavu nechceli, tak som siel, nasiel kaviaren, pri dverach malicka praziaren, fasa, nechal si vysvetlit od chalana ake kavy maju, dal si amerikano ( take velke preso) a jedno expreso, 18 pesos , dobra bola, ale..asi som zvyknuty na nase kavicky, okolo masiny sa motal taky 50 tnik, s vnucikom skoro holym na rukach, tak som pozdravil, spytal sa ako sa maly vola, a uz debatka, vo velkom, sienta se por favor, dedko si sadol, majitel obchodu, ma vlastne polia s kavou, a tak som sa pytal, co a ako, a uz viem vela o kave, miesaju arabicu, robustu, a este jednu, zbiera sa od novembra do februara, kazdy rok je ina uroda, jeden rok je kavy malo, druhy priemerne, treti vela, a tak sa to toci, ze zrnko ma 4 obaly, ako sa ich zbavuju, namakane, dva vrstvy sluzia ako palivo na susenie, potom este okolo stroja sme sa potocili, ze vraj mal na vymene Jaroslavu Kazimirovu, rok u neho bola, ze teraz ma u seba chalana z Hamburgu, ale ze vraj uz lepsie po spanielsky kecam ako on, stop je najlepsia skola, mam pocit, ze kazdy den je to o 20% lepsie ako vcera, akurat u Chamana som vecer uz nemohol, zakladne slovicka mi vypadavali, rano uz v pohode, este mi jeho sestra zaplietla copik, uz sa rozpadal.
Strasne horuco je. Taky som cely pripeceny, ruky a ksicht cerveny, nos jak paprika, nohy spinave, tricko smrdi, ale jaky som spokojny, vysmiaty, uz sa az tak neponahlam ako v spanielsku alebo maroku, pomalicky, kludne, vyzera to ze by sa tak dalo dlho fungovat.
HEEEEEJ, PETRA sa ozvala. Super. Idem je zavolat, ako som na tom, ale vyzera to velmo dobre. A poslala fotky, z raja hobres, z raja.
Tak jo. Idem este do kostolka, a vecer ku Cascadam, kde sa tocila Honba za klenotom Nilu, alebo za zelenym drahokamom, neviem, pri dedinke Xico, asi tam prespim, vykupem sa, tricka vyperiem a rano zase dalej. Asi na sever, na El Tajin. Inac, ked si pozriete mapu s miestami chranemymi UNESCOM, tak tu ich je vela, na kazdom kroku.
HOWGH.
Inac, budem vdacny za akykolvek komentar.