Honduras

Kosaaaa. Je tu zima, poprchava, skoro sa citim ako doma. Uz som v kopcoch, z Esquipulas som mal super stop. Slapal som, okolo prechadzal dialkovy autobus, pristavil sa, kam idem, ze na hranicu, tak sadaj, vezmeme ta. A z hranice ma potiahli az do San Rosa Copan, co je este riadny kus. Ale jaka kosa v San Rose, tak 10-15 stupnov, studeny vietor, tma, hmla, tak to som kde dosiel, sak toto je stredna amerika, tu by malo byt vsade teplo. rychlo som utekal hladat nejaky hostel, normalne boli plne tak som skoncil v jednom hospedaje, a to bol teda kentus, ja nie som vyberavy, znesiem vela, ale toto co bolo, dvere zvnutra sa zatvarali kladou ( meter a pol, hrubka tak 20 cm), vsade vlhko, plesnive steny, jedna biidna ziarovka, ani zastrcka v izbe ( to ma najviac rozcertilo, lebo som chcel nabijat pred vystupom na kopec), sprcha.. na dvore, skoro open air, kosova voda, ups. Nevadi, rano stopom do Gracias, zase na korbe, akurat ze poprchavalo a v 80tke na korbe v dazdi v zime to uz nebola az taka sranda, normalne som az budnu vytiahol. Ale sandalky ostavali na nohach. V Gracias ranajky v hotele, nechal som tam tasku s vecami co som nepotreboval na vystup, inac mali dobru kavicku, vyfasoval som mini mapku nakreslenu na A4 a o pol druhej sa vybral do hor. Narodny park Celaque, vrchol je Cerro Las minas, tak 2850 m.n.m, stopol truck smerom na vstup do parku, nechali ma pri futbalovom ihrisku, hrali vo velkom mlady chalani, vsetko, dresi, rozhodca, divaci, obcerstvenie, akurat ze to ihrisko malo sklon tak 10 stupnov prinajmensom. Vazne. Ponahlal som sa, lebo podla mapky to bolo k prvemu kampingplazcu s malou chatkou tak 5-6 hodin, a tu sa teraz stmieva tak okolo 6. No a v horach este skor. Pri vstupe zrazu chlapik vypytal 100 lempirov, vsetky prachy som nechal v malom batozku v hoteli, ledva som naskrabal 48, a ze mozem ist. A tie vone, listie, zem, hnijuce listie, vedla cesty potok, na zemy ihlicie, prebrodil som rieku, hladal chodnik, naberal vodu z potocikov, pil z dlane, juchu. Ale kosa bola za to riadna. A ked som pri jednom potoku zacitil dym, tak uz som bol rad, ze som to nasiel, lebo som ani netusil, ci Acampamiento don Tomas v 2050 n.m.n. je daleko alebo nie, ale dosiel som tak o pol siestej, postahovali sme konare ku chate, teda chata jak chata, podopreta strecha na viacerych miestach, 5x5 metrov, 50% strechy mimmo, ale nefukalo tam a Jacov, amik, po 2 rokoch na ropnej plosine ide cestovat okolo sveta ale uz ma bradu taku polrocnu, s nemkou spolucestovatelkou, dalsi par holandkso mexicky, a kecali sme o cestach, kde je ako, kde su pekne miesta, Jacob predtym stopoval po zapadnom pobrezi USA a pasoval marihuanu z Mexika, takze dobre historky mal.
Rano asi o 8 som vyrazil na vrchol, sam, po ceste som tak 5x sa musel vracat, lebo som stratil chodnik a zle som odbocil, chvilami to bolo skoro lezenie po mokrych kamenoch, ale vacsinou to bola zemina s prikrivkou z listia a konarov, konare tu opadavaju s listim este zelenim, riadne fukalo, vecer ked sme boli dnu v chate tak asi 20 metrov od chaty sa zlomil strom alebo len padla vetva, ale jaky hukot buchot, uz sme mysleli, ze pada stom na chatu, rychla utekacka z chaty s miernou panikou, ale nic, potom sa to stalo este raz, ale nastasie nic nepadlo na chatu. Pekne som dosiel az na druhy camping, la naranja, to bolo tak 2550. Siel som dalej, asi hodinu, ale jaky les, vsade hmla, viditelnost tak 30 metrov, kazdy kus stromu obrasteny machom alebo lisajnikmi, stromy v dialke sive, blizko zelene zelene a vsade voda, dole hore, nabokoch, v machu, mozno aj prsalo, ale ten les bol taky husty, ze voda kvapkala len z listov ale pravidelne, mozno sa to len ta hmla kondenzovala, fukal studeny vietro, teplota tak 5 stupnov, premokli mi botasky, odchadzali mi prsty na rukach, premenil som tricko za koselu a gombik som zapinal 5 minut, sa bojim navratu do zimy. Potom som dosiel na usek, kde cesta zacala klesat, prudko, siel som po nej asi 20 minut, a vobec to nevyzeralo, ze je to len prechodne, vyzeralo to ako cesta na vrchol z druhej strany, aj okolie, mal som pocit, ze som niekde presiel povodny chodnik na vrchol, z mapky to malo byt jednoznacna cesta hore, a cele to zacinalo byt na mna moc, sam, polo strateny, zima, vlhko, radsej som sa vratil. Pomalicky sa zacinalo ozyvat koleno, tak aj kvoli tomu.
Ale cestou dole som mal pocit, ze som sa na vrchol dostal, casovo podla mapky by to aj mohlo byt, ak som siel rychlo, co som sa snazil. Az potom dole v hoteli, kde som si nechel veci, tak som zistil, ze ta cesta este riadne klesa a potom zase riadne stupa az na vrchol. Takze tak blizko a tak daleko. Z najvyssieho kopca v Hondurase niec nebolo. Ale ta dzungla stala zato, dazdovy prales.
Nasiel som hotel, skusal kus vyprat veci ale este stale smrdia za dymom z chatky, zjedol dva palicky s grilovanim hovadzim, tortillami a kapustou, siel do kostola, kde omsu doprevadzala svadbova kapela a klavirista sa tak vyhral s hudbou, srandu si robil, svaty svaty bola polo salsa, namakane.
A teraz idem do Salvadoru.
r.