Tak posledný deň je skoro za mnou.
Ani neviem či hurá, či buuuuu, asi skôr buuu. Ale to len kvôli ľudom, lebo mi budú chýbať.
Ale k veci. Posledné výjazdy. Sumár... dvakrát som bol poslaný do rite a trikrát do piče. Raz do piči. Raz som sa mal vrátiť po infravidenie do sanitky a položiť ho spolu so samopalom chlapikovi na lehátko. Raz som mal výzvu na pästný súboj, či skôr suché konštatovanie ako mi on da na... už ma to ani nebaví byť tak vulgárny. Prešli sme cez Afganistan, chlapík bol ožratý ako delo už o pol 11, chcel zabíjať šikmookých, zrazu sme už bojovali proti Vietkongu, keď sme mu chceli vyzliecť sveter, a povedali mu ruky hore, tak to ste mali vidieť, ako keby výzva k vzdaniu sa, ani za svet, už bol pri sebe, bojovať za česť, hrdosť, za národ, on sa predsa nevzdá....a sa hádzal. Nech žijú vojaci, nech žijú bojovníci. Druhý ožratý bol vyslúžilý policajt...
ani neviem či takto možem písať. služobné tajomstvo alebo ako sa to vraví.tak už dosť.
Ale pecka bola dneska veľká kôstka. Nakladali sme pacienta s infarktom do vrtuľníka. Darček na rozlúčku. vrtuľník pristál, my sme vyšli s posteľou ku vrtuľníku, hlavy sklonené, vrtuľa nad nami pustená, z helikoptéry vystúpili divné stvorenia s slúchatkami, prilbami, káblami, sedačkami, v tom vetre sme si snažili čo to povedať, naložili sme, a potom už len stáli, naklonení proti vetru a ... Po všetkých tých opilcoch a somarinách zrazu pocit, že teraz sme niekomu dosť pomohli, že veľa z toho čo človek vymyslel sa použije aj na dobré veci, že vietor je silný, ale vrtuľa silnejšia, že nič nie je také ťažké( váhovo ) ako to vyzerá, a že dnes je celkom pekný deň.
Ale zajtra už bude krajší. Verím.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára