záchranka...posledný krát....teda tento rok...asi

Tak posledný deň je skoro za mnou.
Ani neviem či hurá, či buuuuu, asi skôr buuu. Ale to len kvôli ľudom, lebo mi budú chýbať.
Ale k veci. Posledné výjazdy. Sumár... dvakrát som bol poslaný do rite a trikrát do piče. Raz do piči. Raz som sa mal vrátiť po infravidenie do sanitky a položiť ho spolu so samopalom chlapikovi na lehátko. Raz som mal výzvu na pästný súboj, či skôr suché konštatovanie ako mi on da na... už ma to ani nebaví byť tak vulgárny. Prešli sme cez Afganistan, chlapík bol ožratý ako delo už o pol 11, chcel zabíjať šikmookých, zrazu sme už bojovali proti Vietkongu, keď sme mu chceli vyzliecť sveter, a povedali mu ruky hore, tak to ste mali vidieť, ako keby výzva k vzdaniu sa, ani za svet, už bol pri sebe, bojovať za česť, hrdosť, za národ, on sa predsa nevzdá....a sa hádzal. Nech žijú vojaci, nech žijú bojovníci. Druhý ožratý bol vyslúžilý policajt...
ani neviem či takto možem písať. služobné tajomstvo alebo ako sa to vraví.tak už dosť.
Ale pecka bola dneska veľká kôstka. Nakladali sme pacienta s infarktom do vrtuľníka. Darček na rozlúčku. vrtuľník pristál, my sme vyšli s posteľou ku vrtuľníku, hlavy sklonené, vrtuľa nad nami pustená, z helikoptéry vystúpili divné stvorenia s slúchatkami, prilbami, káblami, sedačkami, v tom vetre sme si snažili čo to povedať, naložili sme, a potom už len stáli, naklonení proti vetru a ... Po všetkých tých opilcoch a somarinách zrazu pocit, že teraz sme niekomu dosť pomohli, že veľa z toho čo človek vymyslel sa použije aj na dobré veci, že vietor je silný, ale vrtuľa silnejšia, že nič nie je také ťažké( váhovo ) ako to vyzerá, a že dnes je celkom pekný deň.
Ale zajtra už bude krajší. Verím.

Posledne dni v práci

Už iba DVA krát pojdem do roboty !!!!!!!! Ešte dvakrát budem slúžiť záchranku, behať ku ožranom, robiť taxikára vyžratej cigánke, torá neberie lieky, prevážať VIP pacientov bez väčších obtiaží, vstávať v noci ku chorobám, ktoré ľudí trápia už tri dni, ale čas o pol jednej je ten ideálny pre vyriešenie chronických ochorení, príde lekár, zadara, dá mi injekciu, ta vylieči úplne všetko, po nej budem behať a skákať, nič ma nebude bolieť a budem žiť ešte 20 rokov, nevadí, že má 70, celý život chlastal, prežieral sa, kuril, nič nerobil, strpčoval život celej rodine, ale keď k nemu prídem ja, tak je to anjelik, ktorému zachránim život, chujovi jednému. Neznášam pacientov, neznášam cigánov, nechcem pracovať v zdravotnvíctve. Odchádzam, idem preč, je to jediný spôsob, ako sa vyjadriť, ako niečo zmeniť, stále nám všetci sľubujú, a zdravotníci chcú veriť, majú tu svoje rodiny, priateľov, nechce sa im odchádzať, ale nieč sa nemení, nič sa nerieši, jeden krok vpred, dva vzad, najväčší pokrok v nemocnici je že začali predávať sabinovské jogurty v nemocničnom bufete, okrem toho že chutia fantasticky, sú aj zdravé. Tie jogurty budu ešte v inom blogu, lebo su fenomén, ako sa kvalita sama presadila.
Idem do mexika, neviem ako to dopadne, ale chcem ešte niečo zažiť, skúsiť predtým ako bude zo mna starý lenivý unavený skeptický ufrfľaný chuj so sklenenými očami. Tešiť sa z celého dňa, usmievať sa na slniečko, pozerať na cestu a čakať kam ma dnes dovedie, ako skončí dnes, dnes ktoré vydá za týžden, čo týždeň DVA týždne roboty v nemocnici. A budem vedieť, či robím niečo dobre, alebo zlé, ak spravím niečo zlé, hneď sa mi to vráti, za hodinku, za dve, život bez nárazníkových zón, s priestorom na štastie, náhodu a motlitbu.
Už sa teším. Ako zmiznem. Na druhú stranu sveta. Preč od miest, kde zarábajú ľudia v kravatách na ľudoch v posteliach, zarábajú ľudia v limuzínach na ľudoch, ktorí sú chorí, ryžujú na pracujúcich bicyklistoch, kábel na EKG stojí 70 litrov, meria pár metrov, predáva a reklamuje ho chlapík v kvádru, biznis je biznis, nemocnica nenemocnica, vy si pekne pracujte za minimálneu mzdu, veď máte hypokratovu prísahu, sľúbili ste, tak pracujte, liečte a nič nechcite, ste si vybrali, ak nechcete nemusíte. Ja už nechcem.
Už iba dva dni. Pre väčšinu zdravotníkov situácia pred dôchodkom. Niekde začnem, tam chvíľu vydržím, a zachvíľu je tu dôchodok.
Aj sa bojím, aj sa mi nechce, idem si zbúrať svoj príjemný stereotyp, ľahučké prechádzanie dňami na autopilote, s malými obmenami, kde maličkosti sú obrovské, konzumujeme vo veľkom štýle, chvíle voľna si užívame spoločensky overenými metódami.
DOSŤ !!!!!